Geológia

Už v rukopisnej práci Jurkoviča z roku 1922 (Pisoň et al. 1968) bolo konštatované: „Už pred založením mesta bola na jeho území staršia slovenská osada Bystrica, ktorej obyvatelia popri poľnohospodárstve ryžovali zlato v riečišti Hrona a jeho prítokov. V povrchových jamách ťažili striebro a meď." Na prvý pohľad je zrejmé, že sa jedná o dve priestorovo a časovo nezávislé aktivity.

Najstaršej ťažbe medi v okolí Banskej Bystrice boli venované viaceré príspevky Liptákovej (1973), Točíka a Bublovej (1985), Točíka a Žebráka (1989), Novotného a Novotnej (1992), ktoré zhodnotil aj na základe uchovaných predmetov v Slovenskom banskom múzeu v Banskej Štiavnici Labuda (2003). Nálezy kamenných mlatov, eneolitického črepu a tiež „medeného koláča" boli zaraďované do mladšej fázy doby bronzovej. Boli však zistené na sekundárnych polohách historických banských odvalov, rozčlenených ťažbou po roku 1964, čo z pohľadu presného datovania vždy prináša problémy. Z pohľadu geológov možno potvrdiť skutočnosť, že rudné žily s primárnymi rudami medi, chalkopyritom a tetraedritom, na ktorých procesmi zvetrávania vznikla veľmi blízko povrchu zóna prirodzenej cementácie, tvorená primárnou cementačnou meďou. Tá bola dostupná prvým ťažiteľom a vďaka svojej kujnosti bola aj mechanicky upravovaná. Až neskôr (v dobe bronzovej) sa začala uplatňovať tepelná úprava.

Ak sa doposiaľ nenašli primárne miesta týchto najstarších ťažieb a spracovania skôr svedčí o viacnásobnom opakovaní ťažobných etáp a tým aj intenzívnej antropogénnej transformácii krajiny medzi Starými Horami a Špaňou Dolinou, najmä v jej centre na Pieskoch, než o spochybnení existencie týchto aktivít. Z mladšieho obdobia medených aktivít je potrebné spomenúť zmienku Zipsera  (1817), že na úpätí Haliara pri Starých Horách boli v r. 1006 odkryté bohaté ložiská. Súdiac podľa opisu, neboli otvorené štôlňou, ale iba povrchovým „obnažením" (mit Entblossung). Táto interpretácia je blízka Jurkovichovi (1922), keď hovoril o povrchových jamách, kde sa ťažilo striebro a meď".

Pokiaľ však ide o získavanie striebra pri ťažbe medi v staršom období, napriek pomerne častým konštatovaniam v historických štúdiách, že bolo skutočnosťou už v 11.storočí, z pohľadu známych faktov o mineralogickom zložení medených ložísk tejto oblasti, prítomnosť rýdzeho striebra nebola potvrdená. Chemicky, či už ako stopa alebo prímes, samozrejme je prítomné v tetraedritoch, často aj výraznejšie. Jej získavanie bol problém predovšetkým technologický, ktorý sa v našej oblasti vyriešil až príchodom Thurzovcov, koncom 15.storočia.

Stopy po aktivitách spojených s ryžovaním zlata sú zatiaľ rovnako zakryté alebo rozrušené rozsiahlou antropogénnou aktivitou. Z geologického pohľadu je hľadanie primárnych zdrojov, v transportnom dosahu riek okolia Banskej Bystrice, kľúčovou otázkou. Rieka Hron, prameniaca južne od Kráľovej Hole, určite priberala z dolín Nízkych Tatier, spolu so zvetralinami aj drobné zrnká alebo pliešky zlata z Sb - Au nálezísk (Dve Vody, Medzibrod, Lom, Lomnistá) i W - Au nálezísk (Jasenie). V dolinách Jasenianska, Lomnistá  i v niektorých ďalších sa spomína i ryžovanie v náplavách. Omnoho zaujímavejšou primárnou lokalitou je Harmanec  (priestor nad Harmaneckou papierňou). Rieka Bystrica sa hlboko zarezala do sedimentov permského veku i starších rúl so zlato - kremennými žilami, s pomerne vysokým obsahom zlata (až 150g.t1) a dĺžka žíl dosahovala až 1300 metrov.

Ťažba v r.1923-1926 (aj keď bola vedená len ako kutacie práce) potvrdila prítomnosť makroskopicky rozlíšiteľných plieškov zlata a aj ich prítomnosť v sedimentoch Bystrice. Blízkosť Banskej Bystrice a šírka najmladších, holocénnych náplavov dáva niekoľko možností lokalít, kde mohli prebiehať ryžovacie práce. Podľa Jurkoviča snáď už v slovanskom období, v 9.storočí, pred kolonizáciou Banskej Bystrice. Podľa našich hodnotení to mohlo byť jednak v priestore dnešnej papierne, na širokej nive Bystrice od Uľanky pod Novým Svetom a v záverečnom úseku, od Kostiviarskej po sútok s Hronom. Pri prehliadke banskobystrických historických vedút, pri detailnom prezretí jednej, od neznámeho kresliara, datovanej r.1676, sa dalo konštatovať, že v pravej dolnej časti je veľmi presne vyznačený nielen sútok Bystrice s Hronom, ale aj časť alúvia Bystrice so zaujímavou sériou výsypok, paralelne s tokom (na jeho pravom brehu), ktoré nápadne pripomínajú stopy po ryžovaní. Presnosť zakreslenia terénnych tvarov (svah Urpína, v pozadí Baranovo a Panský diel), sú až prekvapujúco verné. Dáva to nádej, že je to doklad reálne potvrdzujúci ryžovania aj v 17.storočí a zároveň možno naznačujúci, že kreslič hodnotu a význam tohto zoskupenia poznal a podrobne ho zdokumentoval. Časť zlata sa dostala riečnym transportom aj do Hrona (na vedute sú podobné menšie kopčeky aj na jeho oboch brehoch). Napriek relatívnej bohatosti a veľkosti zlatiniek predsa len výskyt nie je taký veľký, aby poskytol významné množstvá zlata a tým mal aj výraznejší význam v dejinách mesta. Možno i preto fakty o ryžovaní sú skromnejšie.

Medzi informáciami o ťažených kovoch zatiaľ nebolo spomenuté železo. A bolo to práve železo, ktoré sa v baníctve uplatnilo už minimálne od nemeckej kolonizácie (13.storočie) ako „výrobný prostriedok". Kladivká, želiezka, kliny, zasekávače, banské kahance postupne vyradili kamenné mlaty s podložkami s podložkami, ktoré od doby medenej tu slúžili najstarším baníkom. Otázkou ostáva, kde sa železná ruda „menila na kov" železo, z ktorého boli vyrobené? Ponúka sa možnosť miestnych zdrojov z „gossanov" (oxidačnými procesmi rozložená vrchná časť ložiska). Tie boli známe v Starých Horách, Španej Doline i širokom okolí Ľubietovej. A nemohli to byť aj členovia keltského kmeňa Kotínov, o ktorých hovorí Tacitus v Tuskulskom elégiu v poslednom storočí starého veku? Zatiaľ overené dokumenty nemáme. S nádejou očakávame spracovanie vzorky „železnej trosky" z lokality Staré Hory - Richtárová, nájdenej a darovanej Stredoslovenskému múzeu Aurelom Žarnovičanom. Prejavuje sa vysokým magnetizmom a aj hmotnosťou. Vysoký magnetizmus by mohol byť aj z „meteorického železa", ktoré sa v niektorých oblastiach považuje za najstarší zdroj. (2006, J. Galvánek, Bystrický Permon)